Správa vysielaná v jednom mieste sa do tela subjektu v druhom dostane tým, že sa jej zvuk bude šíriť priestorom. Tento priestor, či už je fyzický alebo psychický, sa podieľa na formovaní správy. Priestor je tu faktorom, ktorý svojou schopnosťou modulovať informáciu ním nesenú vie budovať komplexné významové systémy. Výstava Nothing to Hear prehovára o probléme komunikácie. Zvuk ako šíriaca sa vibrácia zdôrazňuje úlohu priestoru tým, že mu umožňuje spoluutvárať vzťah medzi vonkajším a vnútorným; sluchom. Jazyk vecí cez prax počúvania vytvára reláciu s priestorom. Zvukové umenie, tým, že tvorí stratégie ako zdôrazniť význam procesu počúvania realizáciou udalostí zameraných na zdieľanie obsahov cez auditívnu percepciu jedinca, komunikuje konceptuálne, environmentálne a sociálne obsahy. Sluch tu je nástrojom transformácie externých informácii, ktoré častou nejednoznačnosťou svojho významu dovoľujú prostredníctvom imaginácie zaujať rôzne pohľady na skúmaný jav. Predstavené dielo skúma tento vzťah adresovaním samotného priestoru, ako reprezentanta konkrétnych inštitúcii a ich mechaník, ktorými sú budované sociálne a kultúrne obsahy. Formálne vychádza z postupov a praxe americkej hudobnej avantgardy neskorých 60. a ranných 70. rokov minulého storočia. V tejto etape hudobnej kompozície sa v skladbe presúva pozornosť na priestor, v ktorom zvuk znie. Ten sa stáva dôležitým prvkom pri formovaní zvukovej skúsenosti a významu vysielanej správy, čo je demonštrované na prípadovej štúdii zvukového mapovania kostola v obci Brdárka. Spôsoby vnímania zvuku nie sú pevne dané, ale podliehajú neustálemu vývoju ovplyvnenému kultúrnym, spoločenským a historickým kontextom. Tým podlieha naša senzorická. skúsenosť, ktorá je v procese konštantnej zmeny. V sakrálnom prostredí mal zvuk svoje významné miesto, bol nástrojom pre formovanie náboženských a kultúrnych identít, prostriedkom komunikácie medzi bohom a veriacimi. Sakrálny priestor, v ktorom sa tento zvuk niesol a jeho akustické vlastnosti spoluvytvárali príslušnosť k miestnej náboženskej organizácii, ako uvádza Anna Kvíčalová v štúdii „Zvuk v sakrálnom priestore“. Zvuk umožňuje vonkajšiemu javu preniknúť do vnútra tela. Akým spôsobom ale rozumieť telu? Aleš Čermák uvažuje o problematike stotožňovania sa s vlastným hmotným telom, ako limitovaným kontajnerom mäsa, kostí a krvi, ktoré je síce skutočné ale naše predstavy o ňom sú fikciou. Telo prehovára iným jazykom, ktorý aj napriek tomu, že je mu ťažké rozumieť, je potrebné sa snažiť naň naladiť. Takýmto telom je aj priestor. Ak v ňom vytvoríme aplikáciu pozostávajúcu z mikrofónu, zosilňovača a reproduktoru vznikne uzavretý prenosový okruh, ktorý vie za istých okolností výrazne zdôrazniť rezonančné frekvencie priestoru. Tento jav sa prejavuje vo forme hvízdavého zvuku, spätnej väzby, ktorá vzniká keď sa do snímacieho poľa mikrofónu dostane zvuk z reproduktorov šíriacich jeho zosilnený signál. Spätná väzba je reakciou na slučku medzi vstupom a výstupom. Ako chápať jej významy približuje Boris Ondreička vo svojom speve, ktorým uzatvára katalóg.

[Issuu.com]